Hovorí sa: Ako málo stačí k detskej radosti. Ráno maláčka vyliezla na stôl v kuchyni. Boli tam banámy a zemiaky v sieťke. Dala som jej zrátať banány. A potom som jej dala zrátať zemiaky, robila som rôzne veľké kôpky. Jeden zemiak mi vypadol z ruky a zakotúľal sa pod stôl. Ako sa len na tom smiala. Tak ako v groteske, opakovala som zo 5 razy ten istý žartík a schválne nechala padať zemiaky z rúk.
Potom ma napadlo, nech si ich maláčka pomaľuje. A razom sme mali zábavku pred odchodom do škôlky. (Maláčka vstáva skoro a kým ideme do škôlky máme väčšinou hodinu aj pol čas.) Tácku s utierkou na riad som jej dala, lebo sa jej kotúľali zemiaky zo stola, ale už jej to nebolo smiešne.
Nie je to len taká obyčajná rodina Krumpľová (ďalšie smiešky od maláčky, keď som zemiaky nazvala krumple), jej členovia majú oči ako naša rodina – dedko modré, starká hnedé, maminka zelené a všetci ostatní hnedé. Zároveň je to aj hra na pozornosť – spomenie si vaše dietko na farbu očí mamky, ocka, dedka, starkej, bračeka… aj ked ich nevidí?
Spomenula som si, ako sme sa hrávali na pozornosť a predstavivosť, keď bola menšia a prišli sme z nejakej návštevy. Pýtala som sa jej rôzne otázky typu: Akej farby má starká koberec v obývačke? A v spálni? Akej farby má teta stôl? Aké ovocie mala teta na stole? Aký strom rastie na konci záhrady vedľa hriadky s mrkvičkou? … Skrátka čokoľvek, čo si mohla všimnúť. Ak sa spýtate, nebuďte na prvýkrát odpoveďami sklamaní. No ak sa z toho stane pravidelná hra, naučia sa deti lepšie si všímať svoje okolie aj si lepšie veci zapamätať a vizuálne v mysli predstaviť, napríklad aj ich farby a pod.
