Neďaleko Arles (Asi 15 km) sa nachádza malebné hradné sídlo Les Baux du Provence, so zachovalou stredovekou dedinkou pod hradbami. Parí k najnavštevovanejším historickým pamiatkam v južnom Francúzsku, nachádza sa na skalnej plošine na rozlohe asi 900 x 200 metrov. Strategická poloha s výhľadom na okolité pláne. Mne polohou v skalách a zachovalosťou trošku pripomenulo Devín, no nedá sa to celkom porovnať, lebo toto je oveľa rozsiahlejšie.
V spaľujúcom slnku strechy nie sú škridľovo oranžové!
A tak zrazu pochopíte farebnú paletu v krajinkách Paula Cézanna, to spaľujúce južné slnko, čo oslepuje a kradne farby:
Podľa názvu Les Baux bola pomenovaná hliníková ruda bauxit, objavli ju tu a začali ťažiť od roku 1821. A to je to, čo vám zoberie dych.
V roku 1975 fotograf Albert Plécy objavil bývalé bauxitové lomy (s ťažbou sa prestalo asi v 40-tych rokoch) a vzkrsla v ňom myšlienka na galériu s jeho fotografiami premietanými na stenách. Vznikla a dodnes existuje Cathedrale d’Images. Lomy nie sú povrchové, ale hĺbkové. Predstavte si to skôr ako obrovskú hranatú jaskyňu, ktorá vznikla vyberaním kvádrov z vnútra skaly. A na jej stenách, strope, podlahe sú premietané tisíce nadrozmerných fotografií. Kráčate tmou a vnímate len fotografie a hudbu…
Vlastnú fotku mám len spred vchodu, v tom čase ako sme tam boli, bola výstava The Pilgrims s pútnikmi z rôznych koncov sveta. Vo vnútri, v tme bez statívu fotiť, to by moc nešlo…
Ale dovolila som si stiahnuť fotky zo súčasnej stránky Cathedrale d’Images.
Vitajte vo van Goghovom svete (výstava z roku 2012), súčasťou boli aj ďalší veľkí umelci, vybrala som van Gogha, lebo k Arles patri:
A tento rok – vitajte v Klimtovom svete + sú tam znova aj ďalší významní Viedenskí maliari. Hoc my Bratislavčania to máme na skok do Viedne, ja si myslím, že zážitok je to neporovnateľný, keď sa zo všetkých stien ba i plafónu na vás „valí“ umenie v nadrozmernej veľkosti. Pozrite si „trailer výstavy“.
Nedá sa to sprostredkovať slovami ani obrázkami – možno ak nahliadnete na stránku Cathedrale d’Images pochopíte moje nadšenie, prečo by som sa ta vracala znova a znova.
Samotný Albert Plécy zomrel roku 1977, deň po otvorení Catherale d’Images. Potom ju viedla jeho manželka a ich potomkovia. A ja si myslím, že sa toho zhostili výborne, i tvorcovia súčasných výstav.
(Článok som uverejnila najskôr na sashe.sk, ale je to môj pôvodný text…)
