Nie je to tak dávno, čo som na našu FB fan stránku pridala príspevok o našom škrečulkovi.
Malé škrečie pozorovania:
Brávame nášho škrečka do prírody, je srandovný, spočiatku sa akoby bál trávy, že ho šteklí na brušku. Dokonca po prvom behu vonku chytro vyliezol do nastavenej dlane: Berte ma preč. Ale teraz, keď sa rozkuká, rozbehne sa vždy sa ako strela. Inštinkt je inštinkt. Je to prekvapivé, ako rýchlo vie bežať.
Dneska sme boli v kameňolome v Medených Hámroch, a tam si vliezol pod väčšiu skalu a hrabáááál, šťastný si upratoval svoj práve nájdený podskalný dom. Až nám ho bolo ľúto po pol hodine dať znovu do prepravky.
A vždy potom doma, navrátivší sa z prírody do klietky, akoby na protest sa uloží spať mimo domčeka. Hrabe v kútiku piliny, vyvláči si kúsky papierových servítok z domčeka a spí „pod holým nebom“, miesto mesiačika a vánku lampa a večerné ticho v izbe…
Je si i takto malinkaté zvieratko vedomé svojej neslobody?
Vedzte, že sa stala strašná vec a škrečulka už nemáme. I teraz sa mi tisnú slzy do očí, lebo som za to zodpovedná ja.
Naše spoločné výlety prinášali radosť nám i škrečulkovi. Ktoré dieťa by odolalo, keď by malo možnosť vziať si škrečulka na ihrisko, tak trošku ukázať kamarátom, na koho sa každý krát v škole…
Lenže, nezostáva len pri kamarátoch, všetky deti milujú zvieratká, milujú hladkať zvieratká. A tak pri takýchto výletoch na ihrisko, náš škrečulko bol obeťou láskania desiatok detských rúčok. Zodpovednosť velí – ak sa dohráš, schovaj veci na miesto a zrejme to malo platiť aj v našom prípade, lebo keď už škrečulka vymojkali kamaráti, odbehla sa G. hrať a on v prepravke zostal so mnou alebo ockom na lavičke. No deti, ktoré vedeli, že ho tam mám, chodili, skúšali, či im ho na hranie v trávičke požičiam a keď som videla, že s ním zaobchádzajú jemne, tak som im ho teda, pod mojim dozorom, požičala.
Každý ďalší krát sme vysvetľovali, že to pre škrečulka nie je dobre, že ho takto berieme von, pretože je tam priveľa veľa detí. A každý ďalší krát sme ustúpili a povolili ho vyvenčiť.
Stalo sa to takto:
Škrečulko bol v prepravke so mnou, G. sa šla s kamarátkou bicyklovať okolo bytoviek. Dve dievčatká prišili, či sa s ním môžu hrať v tráve, a keďže ich poznám, že vedia o škrečíkoch svoje a správali sa k nemu jemnúčko, tak som im to dovolila.
G. sa dlhšie nevracala, tak som ju šla vyzerať, kde zastali, či nešli na cestu, či nepadla niektorá z nich, za jednou z bytoviek sa grupujú mládežníci a väčšinou hlasno vykrikujú, človek nepubertiaka nevie, čo si o tom myslieť… (možno poznáte materinský strach z katastrof…hold som takýto človek ochraniteľský). Začala som baliť hračky, keď vtom sa ma jedna mamina opýtala, či som nevidela jej dieťa – poobzerala som sa, ukazovala jej, a kde si zaparkovalo kolobežku. Ukročila som, že budem pokračovať v balení hračiek a počula zdesené: „Teta!“
Škrečinko dievčatám ušiel z trávičky k mojim nohám. A ja som tá, ktorá si to nevšimla a stupila na neho.
Viete si predstaviť bolesť, utrpenie sposobené vami hneď dvom milovaným bytostiam? G. so škrečíkom vstávala, usínala, pýtala sa na neho, keď sme ju vyzdvihovali zo školy, nakreslila ho na milión obrázkov…
Preplakali sme obe celý večer. G. mi odpustila, vedela, že to nebolo úmyslene, že sa to stalo zbehom okolností, náhodou.
Na druhý deň G. zdeľovala svojim kamarátom v škole, že už nemá škrečulka. Lebo jej mama na neho stupila. Niekdy pridala, že nechtiac, veľmi nechtiac. Aj pani učiteľke, aj pani družinárke, aj pani učiteľke na výtvarnej aj na hudobnej, aj deťom na ihrisku… Pomohlo jej to prekonať bolesť a mne to trochu prehĺbilo pocit viny, spýtavé oči „To fakt si na neho stupila?“.
Škrečulka sme boli pochovať len ja a ocko, zasypala som ho čerešňovými kvietkami, má hrobček na Kobyle, pod stromom a okolo rastú fialky. Do hrobu sme mu dali aj kameň, ktorý sme mu priniesli z kameňolomu z Medených Hámrov.
Celá táto príhoda nemá byť ospravedlnením, dokonca v nej ani nie je návod, ako sa s ňou vysporiadať, ale pomohlo nám to zažiť a spracovať, zamyslieť sa nad dvoma od bytia človeka neoddeliteľnými vecami: smrť a zodpovednosť.
Ako deťom vysvetliť smrť, konečnosť situácie, ako sa s tým vysporiadajú, ako to vnímajú, ako im pomôcť to prekonať…
Ako deťom vysvetliť, že spolu so slobodou, musí ruka v ruke kráčať zodovednosť…
Milovali sme nášho Bugriška Happyho, priniesol nám do života nesmierne veľa radosti a pochopenia zvieracieho života. G. povedala, že v raji má, čo si zaželá, dokonca si to nemusí ani zaželať, len pomyslieť stačí a už mu to padá k nohám.
