Čítala som zaujímavý článok o rodovej rovnosti v detskej literatúre. Hovorí sa vňom zhruba o tom, že mnoho detských knižiek vydavatelia predurčujú dievčatkám alebo chlapcom, nie deťom. Cez zaužívané farebné stereotypy ružová vs. bledomodrá, cez zaužívané stereotypy postavičiek. Dievčatkám patria princezné, chlapcom piráti. Dievčatkám knižky o dievčatkách a chlapcom knižky o chlapcoch. V článku spomínajú i noviny, v ktorých sa rozhodli, že už nebudú uverejňovať recenzie na knižky, ktoré akýmkoľvek spôsobom vylučujú jedno pohlavie.
Hneď ma napadlo tisíc príkladov kde sú naozaj zaužívané určité rodové stereotypy. Uvediem pár, bez hodnotenia, len tak na zamyslenie:
Stretávala som rodinku: mama tlačila kočík s bábätkom a chlapček vedľa nej tlačil malý kočík s bábikou.
Veci pre dievčatká sú hlavne ružové a veci pre chlapcov hlavne modré a sivé. Kedysi môj 4-ročný synovec túžil po pastelovo fialovej mikine, stretli sme sa s názorom, že také sa pre chlapcov ani nevyrábaju, veď by sa im v škôlke smiali, že je to dievčatkovská farba. A viete čo? Nakoniec sa nám podarilo jednu čisto chlapčenskú nájsť.
Viac razy sme na prechádzkach stretli maminu s dcérkou, tá dcérka je vždy nádherná malá princezná. Lakovky, štucníky, tutu sukienka, módna bundička alebo kabátik, upravené vlásky s organzovou ružičkou. (Vždy má iné veci na sebe, nie tie isté. Naozaj oko poteší, úsmev vyčarí, zaujme.)
Ja si myslím, že celú túto rodovú záležitosť najlepsšie roztnú deti samé. Ak im načúvame, zistíme:
Chcem také a také hračky.
Páči sa mi taká a taká farba.
Chcem si obliesť toto a toto a toto.
Chcem si učesať vlásky, chcem vrkoče, nechcem si učesať vlásky, nechcem vrkoče.
Chcem loziť po stromoch, chcem skákať po blate.
Chcem byť dnes za dámu, chcem byť dnes za fešáka.
My rodičia sme na tu aj na to, aby sme deti usmernili a určitým spôsobom aj formovali ich vkus. Veľa odpozorujú aj od nás, kopírujú nás, ale tak intuitívne vycítia a vyberú si svoju cestičku v živote samé. Už takéto malé deti. Ja to cítim tak, že práve preto by sme im mali dať čo najviac slobody v rozhodovaní v období okolo tých 3-5 rokov, čo si oblečú, ako sa učešú, s čím sa budú hrať, s kým sa budú hrať. Netvárim sa, že je to ľahké, ale deti to naozaj rozotnú samé:
Dievčatko sa nerado češe. Neznesie cop ani sponky. Pozoruje pekne učesané dievčatká v škôlke. Nadiktuje dopodrobna mame, ako bola učesaná jej kamarátka. Aj ona chce presne taký copík.
Dievčatko si ani za svet neoblečie šatočky alebo sukňu. Pozoruje v škôlke pekne oblečené dievčatká, alebo aj na ulici väčšie dievčatá, ženy, aj ich chlapčenské a chlapské náprotivky. Vyberie si, že i ona chce sukienky nosiť, šatočky.
S príkladmi s chlapcami mi musí pomôcť niektorá mamina chlapca, ha-ha.
Čítala som nedávno knižku o vývoji detskej kresby. Bola poňatá tak zoširoka, začala opisom vývoja dieťaťa. Obdobie okolo tých 3-5 rokov je presne toto popisované obdobie. Kedy sa dieťa postupne oddeľuje od matky a začína rozlišovať pohlavia. Dievčatká väčšinou priľnú k ockovi, tak trošku sa porovnávajú s mamou, niekedy i tak trochu vylučujú mamu z hier. Chlapci väčšinou priľnú k mamke. Objavujú svoju ženskú rolu alebo mužskú rolu. (Pozn: Vo vývoji kresby nastáva tiež zlom práve v tomto období: Dieťa už dookola nekreslí len hlavonožce maminku a ocka, začína kresliť prvé príbehy. Samozrejme mamka aj ocko v nich môžu hrať určitú rolu. Sú ľudia, čo vedia kresby detí čítať, zamerajú sa na veľkosť postavičiek, rozloženie obrázka na papieri, príbeh samotný…)
Tatuško, ja keď budem veľká, ja sa vydám za teba. – Ale ja už som si zobral maminku. – Maminka si môže zobrať niekoho iného, lebo teba si zoberiem ja.
Máš dnes pekné vlasy (povedal ocko mamke). Ocko, aj ja mám pekné vlasy? A mám krajšie vlasy ako maminka?
Maminka a ako rodičia vedia, keď sa bábätko narodí, že sa narodí dievčatko alebo chlapec? (Naša maláčka hoci rozlišovala dievčatká a chlapcov, tak bola skalopevne presvedčená, že sa rodia iba bábätká. A žiadne dievčatká a chlapci od narodenia.)
Prečo ma napadá toto zamyslenie? Pretože aj ja mám v hlave kopec knižiek, z ktorých som realizovala zatiaľ pár. A tiež som tak akosi automaticky zvolila postavičku dievčatka, lebo som riešila problémy dievčatka. Na vyváženie som si vymyslela postavičku chlapčeka. Malým deťom, pre ktoré sú tieto knižky (o umývaní a česaní vláskov, o umývaní zúbkov, o zbavovaní sa dudlíka, o cikaní na nočník a prídu ďalšie pevne verím) podľa mňa na pohlaví postavičky nezáleží, lebo všetky tieto problémy sa riešia ešte pred „oidipovským“ obdobím. Ľahko sa stotožnia s príbehom: nevadí, že je o dievčatku, ak som chlapček, nevadí, že je o chlapcovi, keď som dievčatko.
Zároveň kdesi v rade knižiek vidím i knižku o vzťahoch súrodencov Jaje a Oliho, knižku len pre Jaju, knižku len pre Oliho. Uvedomujem si, že moje knižôčky pôsobia takým jednoduchým štýlom, naivným, detským. Okrem toho, že lepšie neviem, aj toto má svoj dôvod. Čiastočne aj ten, že zatiaľ som nevolila rozlišovanie na dievčenké alebo chlapčenské knižky. Ale ten môj hlavnejší je v tom, že sa neodvádza pozornosť od príbehu samotného. V tomto ma inšpiroval montessori princíp – zameraj sa na jednu vlastnosť a vysvetľuj jednu vlastnosť. Preto podávam príbeh na bielej tácke, ha-ha. Inšpiroval ma i detský seriál Pocoyo, ktorý je takto na bielej ploche robený a dieťa sa naozaj sústredí iba na postavičky samotné. Nemusia byť navôkol prepracované sakurové sady.
Vždy som chcela dievčatko – lumpa. Čo príde zablatené, bude vedieť loziť po stromoch, ale ak bude treba, dá si aj šatočky a vyčeše vlásky a bude za dámu. A mám také. Zatiaľ, ha-ha. A nie som neomylná skvelá mama, čo vždy všetko predýcha: Boli sme v lete na dovolenke v jednej tatranskej dedinke, maláčka sa vykrásnila asi takto: Zamotala sa do dvoch hodvábnych šatiek, čo sama maľovala (však viete, klbká a škvrny) a na to si navrch dala sukienku a uviazala si okolo pása pár mašlí. Pripravaná na návštevu k 80-ročnej rodinnej známej. Ocko pyšne žmurkol aká je krásna a aká tvorivá. Mňa tiež jej tvorivosť a um pri zostrojení šatočiek potešila, ale aj tak som trvala na tom, nech sa na návštevu prezlečie. Chceli by ste vedieť, kto napokon „vyhral“?
Nedávno som čítala zaujímavý článok o vyššej vekovej kategórii, v ktorom naopak bolo poukázané na to, že vývoj chlapcov a dievčatiek je iný, tak ako je rola muža a ženy v živote iná. Sústredenie chlapcov v škole, stíšenie, nachádzannie vnútorného pokoja na vypracovanie úlohy je tažšie ako sústredenie dievčatiek. „Chlapčenské“ učenie vyžaduje viac akčnosti. A i tomuto článku dávam tak intuitívne za pravdu. Keď sa ukončí vývojová fáza, v ktorej sa diferencujú pohlavia, keď si dievčatko vyberie svoju ženskú rolu a stotožní sa s ňou a chlapec nájde v sebe muža, ich prirodzený výber bude vo všetkom nasledovať rolu, ktorú si vybrali. Každý tak po svojom, každý si vyberie také množstvo ženy a také množstvo muža pre seba, ako sa mu páči. Lebo nemôžeme sa tváriť, že rozdiely medzi ženami a mužmi neexistujú.
