Dnes o krasopise, z možno trochu netradičného pohľadu…
Prvý obraz je Pocta maliarovi od Vermeera – dokonale zvládnutá maliarska technika, dokonale zachytené svetlo na tak zložitých a členitých predmetoch v miestnosti. Druhý obraz je Malevičov Čierny štvorec – všetkých zasiahol čin, novosť pohľadu, ktorú v sebe obsahuje, nie malebná technika.
Takto sa dá nazerať i na krasopis – niektorí sme schopní dosiahnuť úroveň majstra svetla a tieňa. Niektorým nám záleží hlavne na obsahu, ktorý chceme napísaným textom zdeliť svetu.
Každá mama prváčika, druháčika si tým prejde – drilovať dieťa alebo ponechať zodpovednosť za úlohy na dieťati?
Píšem škaredo, moje 3 príbehy z rôzneho stupňa školy…
Prváčka: „Ty si taký môj druhý Jožko.“ Oznámila mi pani učiteľka, keď som jej odovzdala zošit a písmo zase bolo – ach jaj – škaredé. Tento Jožko bol po prvom ročníku preradený do osobitnej školy, vtedy ešte takéto školy existovali. Bol intelektovo slabší. Nie je to o namyslenom porovnávaní sa, no napriek tomu, hlboko ma táto učiteľkina veta zasiahla. Ako prváčik, vztiahla som si ju na seba úplne a nedokázla som oddeliť, že hodnotí iba písmo samotné a nie mňa ako celok. Priznávam, bola som snaživý malý šprt, čo veľmi rád vypracovával veci navyše, vedela som čítať a písať tlačeným pred nástupom do školy, lebo ma to naučila staršia setra pri hre.
Stredná škola: 4-5 spolužiakov odpísalo odo mňa fyzikálne labáky. Dostávali sme za vypracovanie plusky, 4 plusky = jednotka. Ja som vtedy plusku nedostala pre škaredé písmo, spolužiaci dostali plusku všetci. Mala som sa ozvať? :) Satisfakciou mi bola až maturita z fyziky, seminár z fyziky s prípravou na ňu – na začiatku každej hodiny sme mali písomku, mala som vždy všetko dobre, najviac jednotiek. Ja ti ukážem, fyzikárka jedna!
Výška: Spolužiačka pred cvičkami opísala úlohu. Na ďalšej hodine z kôpky odovzdaných úloh vyučujúci vytiahol jej úlohu a dal nám ju za vzor – takto krásny rukopis by chcel v úlohách od všetkých, dobre sa mu tá úloha čítala. Takto krásne vypracované úlohy bude hodnotiť lepšie. Verte či nie, všetky ďalšie úlohy som ilustrovala. A to sme boli Matfyzáci a šlo o úlohy z nelineárneho programovania! Ilustrované vzorce… Písmo som nedokázala zlepšiť, ale všimnúť si ma všimli.
Dieťa vedomé si svojich schopností, nerado je zaškatuľkovávané a hodnotené. A ak je hodnotené, malo by sa toho hodnotenia zúčastniť a plne mu porozumieť. Mať možnosť ukázať, čo je v ňom.
Tento článok vznikol preto, že naša druháčka odmieta vypracovávať akékoľvek úlohy a projekty do školy preto, že by jej mala byť hodnotená úprava. Píše, zmizíkuje, ohodnotí sa sama, že zase je to poprepisované a učiteľka by jej dala k textu červeným výkričníkom najavo: „Úprava!“
Nezáleží jej na obsahu, nie je pyšná na obsah.
Vermeer alebo Malevič, kto to rozsekne?
A pritom nie je zámerom pani učiteľky odradiť, len dieťa si vztiahne hodnotenie úpravy na celú úlohu, celý projekt, aj keď v ňom o úpravu vôbec nejde. Známkovanie vedie k súťaži o najlepšiu známku a pritom by najdôležitejšia mala byť vedomosť, čo v nás zostáva.
