Dneska maláčka prespávala u starkej, človek má už biorytmus nastavený, vstala som o pol šiestej ako bežne spolu s ňou a dostala chuť namaľovať čosi na hodváb… A potom, že podvedomie človeka nie je mocné, namaľovala som obrážťok o ružových snoch v babkiných perinách :)
Už pár rokov chodievame v lete na týždeň, dva do Vavrišova, kde mali letný domček mužova stara mama a ňaníčko, milujem veľké duchniská navlečené v ružových pásikavých návliečkach s kvietkami, naškobené levanduľovým škrobom Ružička. Také staré domy majú v lete svoje čaro, je v nich ako v ľadovej jaskyni, hoc vonku je spaľujúce slnko. Včera somtiež namaľovala jeden obrázok/šatku o vrabcoch v brezovom háji…
Briezku budem mať asi navždy spojenú s mojou mamou, keď som bola malá, sadili naši spolu s ostatnými z našej bytovky brezy pred aj za barakom, ako sme to volali. Vyrástli krásne, so šušťavými lístkami. Ako to už býva, osadenstvo sa mení a jedna z nových susied dala pred pár rokmi podnet, aby brezu pred našou bytovkou vyťali, možno alergia, možno len nechuť opakovane zametať semienka z brezových šúľočkov z balkóna a z chodníka… Každopádne bez opýtania a zisťovania jej mesto vyhovelo, darmo sa všetci vybehli ranenej briezky zastať. A verte, že zo všetkých zasadených bola naozaj najkrajšia, najmocnejšia. Moja mama vtedy preplakala celý deň. Chcela som zohnať látku, na ktorej by boli brezy a mama by si to zrazu prázne okno mohla zastrieť brezovými závesmi…
