Zbierali sme cez leto bylinky, rastlinky. Ešte že som so sebou všade vláčila knihy. Hoci knihy sme nestíhali čítať každý deň, aspoň sme mali čím rastlinky zaťažiť a lisovať. Herbár ako aktivitu na prázdniny deťom vnukla pani učiteľka na konci prvého školského roka.
Znovu sme narazili na problém s písaním a úpravou – ja to písať nebudem, ja neviem pekne písať, ja písanie neznášam, nie, nie, nie… Tri rastlinky boli popísane, ale viac veru nie.
Ako mama som stála pred rozhodnutím „nútiť do dobrovoľnej aktivity“ alebo „čo ďalej s tými rastlinkami“ – dobrovoľný herbár už bolo potrebné odovzdať do školy.
Keď ani desiata (trinásta, sedemnásta) výzva „poďme sa hrať na vedkyne – botaničky“ v čase najvyššej nudy našu tvrdohlávku nenadchla, napísala som mená k rastlinkám ja. Vytvorili sme si náš spoločný spomienkový prázdninový herbár – na ktorý budeme spomínať radi, kde sme ktorú kvietku odtrhli. Ako maminka som si vstúpila do svedomia – vnútornú motiváciu robiť dobrovoľné projekty do školy musí mať dieťa. Nie rodič. Nepotrebujem fajočku, že som rodič, čo vie prinútiť.
Potrebujem fajočku, že som rodič, čo vie namotivovať? Ani vonkajšia motivácia nie je úplne to pravé orechové pre učenie, ako tá vnútorná.
Veľmi sa mi páčila práca, zameraná práve na vonkajšiu a vnútornú motiváciu, zážitkovú pedagogiku – link na konci tohoto článku: Čo potrebujú Janíčko a Marienka aby sa netratili v lese.
Ako to majú vaše deti? Robia niečo dobrovoľne navyše?
Naša sa neustále hrá na školu a počas hry bez reptania vytvára všakovaké pracovné listy. Napíše mi lístok do obchodu, ak jej nadiktujem… Nie je to najlepším znamením, že dieťa rozumie? Nemá plusky, jednotky, lebo to neodovzdáva v škole, nuž a čo… kým na tom nezáleží jej samotnej?
