Veľmi sa mi páčili úvodné slová v prvej kapitole:
„Bola som skvelým rodičom, kým som sa ním naozaj stala. Bola som expertom na problémy, ktoré mali ostatní rodičia so svojimi deťmi, ale len do toho času, kým sa mi narodili vlastné deti.“
Je v tom kusisko pravdy. Rodičovstvo totiž nie je nachvíľu, je to navždy. Keď sa ten zázrak stane, a rodičia čakajú dieťatko, predstavujú si to často ružovo. Ako všetko plynule pôjde bez problémov a strachov, lebo sú predsa pripravení a tešia sa, dieťatko je darom, vytúženým okamihom zmeny v našom živote. Veď sme sa tak dobre zabávali a postarali o sestrine, či kamoškine deti… tak sme im rozumeli, vypočuli ich. A potom pochopenie zrazu príde, dieťatko zaberá celý náš čas. Sme predsa milujúci a obetaví rodičia, ak sme neboli naučení organizovať svoj čas, vzdávame sa svojich koníčkov, chceme stihnúť možné-nemožné, dohadujeme sa s partnerom kto kde kedy čo zabezpečí, vyzdvihne, nakúpi, neskôr kto rozvezie deti do škôl, zo škôl, na krúžky… A sme čoraz nervóznejší, deti v skutočnosti nevypočujeme, len ich poháňame, aby sme všetko zaumienené stihli, niekedy na deti, čo sa vzpierajú alebo partnera, čo niečo nestihol alebo zabudol nakričíme, niekedy sa uzatvárame do seba, čo tiež vzťahom nesvedčí… Zistíme, že sa nesprávame tak ružovo, ako sme si to predstavovali.
Kniha Adele Faber a Elaine Mazlish „Ako hovoriť, aby nás deti počúvali, ako počúvať, aby nám deti dôverovali“ nám dáva návod ako sa zastaviť, postupne zo seba striasť staré návyky a naučiť sa komunikovať inak. Každá kapitola je členená nasledovne:
- na príkladových situáciách je ukázané, kde zvyčajne nastáva chyba
- nasleduje popis riešenia, odstránenia chyby
- nasleduje pár strán s cvičeniami, kde sú opäť modelové situácie a priestor, aby sme popísali rôzne reakcie od negatívnych k pozitívnym a zamysleli sa, čo vyvolajú v dieťati
- na záver je vždy malé zhrnutie, ako odstrániť chyby v komunikácii.
- ozrejmenie komunikácie na obrázkoch – porovnanie nefungujúcej a fungujúcej techniky formou krátkeho komiksu
V prvej kapitole sa napríklad dozvieme, že načúvať dieťaťu znamená:
- počúvať čo hovorí so záujmom
- prikyvovať: Aha, Mhm, Chápem (nedopovedajte vety za deti, budete prekvapení, čo vám všetko povedia)
- nepopierať pocity dieťaťa, spolu s dieťaťom pomenovať jeho pocity: Aha, tak tebe je teplo. Och, ty si teraz riadne napajedený. Chápem, nahnevalo ťa to.
- splniť želanie dieťaťa v predstavách: Joj, keby som mohla pričarovať leto, aby si dnes mohol ísť do škôlky v kraťasoch a sandálkach. Jój, keby nám tak dovolili v škôlke nocovať, ležali by sme tu v šatni na lavičkách a pozorovali obrázky na nástenkách.
- trpezlivo vyčkať, ako na to zareaguje dieťa
No samozrejme, že to také jednoduché nie je. Dieťa musí cítiť úprimný záujem a rodič použiť v danej chvíli správne slová.
V ďalšej kapitole sa dozvedáme, ako získať spoluprácu dieťaťa:
- opíšte, čo vidíte: Zachvíľu je na ceste mláka. Vidím tu rosypané farbičky. Na vecku sa svieti.
- poskytnite informáciu: Môže ti byť zima, ak budeš mať mokré nožičky. Farbičkám sa polámu tuhy, ak po nich poskáčeš. Veľmi by mi pomohlo, keby si zhasla.
- povedzte to slovom namiesto dlhého vysvetľovania: Okolo! Farbičky! Janka, zhasni! (toto, zdá sa, veľmi dobre ovláda naša maláčka, často namiesto vypýtania alebo samoobsluhy povie: malinovku, papier, oblec ma… bez dlhého vysvetľovania, prosenia a maminka veľmi dobre chápe, o čo ide)
- ak sa vám niečo nepozdáva, tak napíšte deťom na lístok odkaz a pripevnite ho na miesto, kde ho nájdu: „Prosím ťa, Samko, dnes na prechádzke nestúpaj do mláky, zamokril by si si nožičky, keď nemáš gumáky.“ (na vchodové dvere, dieťa si odkaz všimne pri odchode z domu) „My farbičky, chceme do poličky!“ (na stôl, kde dieťa kreslí) „Zhasni ma prosím“ (pod vypínač)
Našej maláčke som napísala zo žartu odkaz na tabuľu „Prosím, obleč sa.“ So srdiečkom a nápisom MAMA. Pretože hoci sa vie obliecť sama, tak ráno pred odchodom do škôlky si hľadá rôzne vtipné výhovorky, prečo to nemôže urobiť. Slová MAMA a TATA už rozlišuje a vie napísať, bavia ju teraz písmenká, ostatné som jej prečítala. A nemilujte ju potom za výhovorku, že najprv aj ona niečo musí napísať .
Nebudem tu rozpisovať každú kapitolu, koho to zaujme, nech si prečíta. Je to čítanie s patričnou dávkou vtipu a pomôže nám trochu vstúpiť do seba, ponúka veľa netradičných riešení, ktoré vymysleli rodičia aj deti. Nezabúdajte na seba, nezabúdajte sa hrať. Ako do hory voláme, tak sa z nej ozýva. Kto by chcel, tu je linka na knižku „Ako hovoriť, aby nás deti počúvali“ v Martinuse.
