Vytvorila som hraciu deku s motívom mapy sveta pre deti – spolu s kartičkami reálií z nej – vlajky, pamiatky, zaujímavé miesta, suveníry. Prečo ma to napadlo? Mala som šťastie na kreatívnych učiteľov, porozprávam vám o nich na konci žurnálu. Naučili ma milovať proces tvorenia, hrať sa pri učení, hrou sa učiť…
Viac foto v galerii pod článkom. Tento článok vám nedá presný návod, ako sa s dečkou hrať. Ani odpoveď priamu odpoveď prečo som nadšene zhíkla uzrúc mapovú látku v internetovom obchodíku. Článok je na tému ako sedieť v školskej lavici a cítiť sa dobre. Som presvedčená, že pochopíte :)
Prvácka učiteľka ma naučila:
- Do školy sme si nosily látkový obrúsok cca 45×45 cm, a cez desiatovu prestávku sme si ho nastreli na lavicu, a jedli takto kultivovane. Omrvinky sme vyprášili z okna vtáčikom.
- Matematika – prvé počty sme sa učili na špajdličkách zviazaných gumkami. Abecedu sme mali postrihanú na kartičkách a súťažili sme, kto ich rýchlejšie zoradí.
- Neskôr na vlastivede a prírodovede sme mali zošitok „otázkovník“. Ako domácu úlohu alebo na konci hodiny sme si mali do zošitka zapísať otázky, ktoré by sme kládli spolužiakom, ak by sme ich chceli vyskúšať. A potom na hodine sme si vzájomne tieto otázky kládli.
- Často sme pracovali v skupinkách – v triede nás bolo 34, podelili sme sa na 5-6 členné skupinky, dokonca sme si usporiadali savice v triede do ostrovcekov – stačilo len dat na bok stoličky, spojiť dve lavice za sebou a sadnúť si okolo.
Zemepisárka na druhom stupni:
- Každú hodinu sme začínali 5 minútovkou – otázky sa týkali aj významných pamiatok, z rôznych krajín, priniesla nám pohľadnice, porozprávala reálie danej krajiny. Nielen suché čísla, koľko má krajina obyvateľov, rozlohu a pod. Vtedy v tej dobe, bol ešte socializmus, necestovalo sa tak veľa a voľne ako dnes, aspoň cez pohľadnice nás prinútila nahliadnuť do iného sveta.
Biologikárka na gympli:
- Keďže sme boli matematická trieda, biológiu nik až tak „nežral“, nemali sme motiváciu sa ju učiť. Naviac prvé tri roky sme mali učiteľa, ktorý nás nedokázal zaujať. Keď bola písomka, čítal si noviny a nechal nás kľudne všetko opísať z knihy. Sprvu som sa, poctivec, bránila a napísala som iba, čo som skutočne vedela. Dohnala ma snaha mať jednotku zadarmo, bez učenia, ako ostatní.
- Zlom nastal, keď sme v 4. ročníku dostali krásnu mladú učiteľku, čerstvú absolventku. Na prvej hodine nám dávala všakovaké otázky z opakovania, na hanbu sveta sa nik z nás nechytal, nič sme nevedeli. Oddišla s plačom z našej triedy, myslela si, že tí o hlavu od nej vyšší post-puberťáci si z nej robia žarty. Na ďalšiu hodinu prišla na inšpekciu riaditeľka. A bohužiaľ zistila, že žiadne žarty to nie sú, že naozaj nemáme nik záujem ani vedomosti. A keďže i riaditeľka bola biologikárka, vzala nás do svojich pazúrkov.
- Jej hodiny boli ako dokonale zvládnutá opera, zapálila uhlíky a rozdúchala v nás oheň. Ako pomaly tlejúca a v závere burácavá Carmina Burana. Na jej hodiny sme sa nesmierne tešili a naviac – nič sme sa nemuseli učiť doma. Každú hodinu začala skúšaním 15 žiakov – nastúpení pred tabuľou, druhá polka študentov kladie otázky. Potom nám vysvetľovala nové učivo, tiež nasledovala salva otázok, opakovanie nových pojmov, ešte počas hodiny. Alebo to „skúšanie“ prišlo na konci hodiny, z učiva, ktoré sme práve prebrali. Niekedy sme dostali úlohu, povedať ostatným niečo týkajúce sa biológie, čo sme sa nenaučili s ňou, a nepustila nás od tabule, kým z nás niečo také nevyhrabala. Ona len dirigovala, a my sme ako herci na javisku spievali, doslova :)
Profsor diferenciálneho pčtu:
- V jeho príkladoch vystupovali Shakespearovské postavy :)
- Skúška bývala vždy iba ústna – „open book“. T.j. položil otázku a my sme pri 15 minútovej príprave odpovede mohli použiť svoj zošit s poznámkami z prednášok. Tým si zabezpečil, že sme chodili na prednášky a zároveň, že sme učivu porozumeli, venovali sme sa tomu Pretože videl ako s poznámkami pracujeme, či vieme poskladať skladačku z podmienok a vysvetliť mu postup, videl, či vieme kam v poznámkach zamieriť a či mu to vieme vysvetliť. Videl, že diferenciálny počet je tak zložitý, že nabifliť sa to nedá a nemá to cenu. Boli sme od začiatku partnermi, nik nemal navrch.
P.S. Nezľaknite sa prosím, keď sa priznám, že som chodila už od druhého stupňa zakladnej školy do triedy s rozširenym vyučovanim matematiky, neskôr na gymnázium toho typu a potom na Matfyz. Niektorí ľudia nemajú matiku radi. Ja si myslím, že len preto, že ju nemali dobre vysvetlenú. Som ročník 76, teda sú to už dávnejšie časy, a neviem to s dneškom porovnať. Všetci spomenutí učitelia nás žiakov vtiahli do hry, neučili nás memorovať, učili nás rozmýšľať a klásť otázky. Dnes mnoho z vedomostí z výšky nepoužívam, čo je diferenciálny počet dnes nepotrebujem vedieť a už ani netuším. Používam iba princípy, ktoré do mňa títo kreatívni učitelia vštepili. Som im nesmierne vďačná, že ma spravili tvorivou a zanietenou :)
P.S.2 A čo vaše deti? Akých majú učiteľov? Na čom vám pri ich učení najviac záleží?
