V Lese Líšok žili aj traja lišiacki bratia Matej, Emil a Kristián. Matej bol spomedzi bratov lišiakov najprefíkanejší. Vždy čosi vymyslel, šibalsky sa usmial podpod fúz a odbehol do lesa za ďalšim dobrodružstvom. Zažil ich veľa a rád sa nimi sem-tam pochválil.
Emil bol matematik. V hlave mal milión drobných zásuviek, rád si do nich triedil udalosti, živých tvorov, veci. Skrátka mal všetko spočítané, zrátané a zaškatuľkované.
A Kristián? To bol roztržitý knihomoľ, ale zato veľký vtipálek. Každú situáciu trefne okomentoval citátom z knihy, až ho sem-tam obyčajné líšky a lišiaci upodozrievali, že vlastných myšlienok ani nemá a takto umne to maskuje.
Neďaleko Lesa Líšok bývalo dievčatko. Raz mu mama kúpila nové šatočky:
Naradované dievčatko si ich oblieklo a hneď bežalo do lesa, pochváliť sa kamarátom lišiakom. A čo oni na to?
„Hm, mohli ma na tej látke radšej nakresliť, ako zjari preskakujem rozvodnený potok,“ mračil sa Matej.
„Ale to by bola rozprávka o inej látke z Bubulákova!“ zasmialo sa dievčatko.
„Mne sa to náhodou páči, ako sme na tej látke rovnomerne rozložení,“ prizrel sa šatočkám Emil a pokračoval „no jednu chybu tie šaty majú – chýbajú im zásuvky.“
„Čože? Myslíš vrecká? Ale to by bola rozprávka o iných šatočkách!“ bránilo svoje šatočky dievčatko.
„Ty si pre mňa zatiaľ len malé dievča podobné stotisícom malých dievčat. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líšiak podobný stotisícom iných líšiakov. No ak ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediná na svete. Ja budem pre teba jediný na svete,“ zacitoval Kristián.
A dievčatko? Odskákalo vo svojich nových šatočkách preč od ufrfľaných bratov lišiakov. A ani nepočkalo na Kristiánove slová: „Prosím ťa… skroť si ma!“
