Ako sa vyrába japonský papier washi som hľadala kvôli mojej obľúbenej slovenskej maliarke Kataríne Vavrovej. Prvé stretnutie s jej obrazmy sa udialo asi pred desiatimi rokmi v galérii Michalský dvor v Bratislave. Jedinečný zážitok plynie nielen zo snových Vavrovej námetov. Vláknitá štruktúra v japonskom papieri podčiakuje a dotvára ich krehkosť. Napíklad Hermína s anjelom (z webovej galérie Kataíny Vavrovej), ktorý je v záhlavi. Alebo ďalšie:
Pár zaujímavostí o tradičných technikách pri výrobe papiera washi:
V minulosti sa jeho výrobe venovali predovšetkým farmári v zimnom období po zbere ryže. V horských oblastiach mali v bystrinách dostatok čistej vody potrebnej pri spracovaní.
Na výrobu washi sa používa lyko zo stromu kozo (lat. Morus papyrifera). Konáre sa zberajú v novembri, až po opadaní listov. Narežú sa na rovnako dlhé časti. Nasleduje naparovanie v uzavretej nádobe nad kotlom s vriacou vodou. Po naparení je možné ľahko oddeľovať vrstvy, kôra a zelená časť lyka sa odstráni nožom, na výrobu papiera sa využíva iba biela časť lyka.
Nasleduje varenie. Prvé tajomstvo výroby washi spočíva v dĺžke varenia ako aj v množstve pridaných prísad. Je potrebné odstrániť pektín, vosk, gumu, skrátka všetko okrem vlákniny. Používa sa potaš (uhličitan draselný). Po uvarení sa zleje do tmavohneda sfarbená voda a vláknina sa prepiera. Tradične sa vláknina prepierala v riečnej vode v bambusových košoch. Zatiaľ má “natur” žltkastý odtieň.
Nasleduje bielenie a odtraňovanie nečistôt. Tradičné techniky bielenia mi pripomínajú tradičné bielenie plátna. Preprané vlákna sa buď zaťažia kameňmi vo vode alebo sa sušia povystierané na slniečku na snehu. Z namočených vláken sa prstami odstraňujú všetky škvrnky, nečistoty, uzlíky. Pre vysokokvalitný papier sa táto činnosť opakuje viac krát. Potom sa vlákna stlačia do guľovitých kôpok.
Nasleduje bitka. A to doslova. Kôpky vláken sa položia na tvrdý podklad (kameň, stôl) a udiera sa do nich tyčami alebo drevenými kladivami. Vlákna sa tak oddeľujú od seba bez toho, aby boli poškodené. Túto prácu vykonávali ženy v noci, aby boli vlákna nachystané na výrobu papiera na ráno. A počas “bitky”, spievali sa špeciálne piesne.
Konečne sa dostávame k výrobe papiera – nagashi-zuki. Vlákna sa vložia do kade s vodou a miešajú, aby sa rovnomerne rozptýlili. Pridáva sa slizovitá látka neri, ktorá sa získava z koreňov rastliny tororo-aoi (Hibiscus Manihot L.). Neri zabraňuje aby sa vlákna usádzali na dno kade, zostávajú rovnomerne rozptýlené. Neri tiež zabraňuje rýchlemu vytekaniu papierovej hmoty z formy keta pri výrobe papiera. Forma keta sa skladá z vonkajšieho rámu a odnímateľnej bambusovej platne. Forma sa namočí do vody s vlákninou a ihneď po vytiahnutí sa vylieva prebytočná voda. Tak sa platňa pokryje tenkou vrstvou vlákien. Postup sa opakuje, pohybmi formy do strán sa vlákna rovnomerne rozprestierajú na platni. Počet opakovaní závisí na požadovanej hrúbke papiera. Následne sa rám otvorí a platňa s navstvenými vláknami sa vyberie. Papier sa oddelí od platne, pred sušením je potrebné ho vylisovať.
A je to. Vylisovaný papier sa uloží na tabule z borovicového dreva a vysušuje sa kefkami z konských vlasov. Okraje papiera sa pritláčajú k tabuli vlhkými lístkami kamélie. Tabule s papierom sa sušia na slnku. Usušený papier sa prekontroluje a rozdeľuje do skupín podľa kvality. Kvalitný papier musí mať požadovanú farbu i hrúbku, musí byť bez škvŕn. Niekedy sa ostrihajú neovnomerné konce.
Každá ručná práca je ako meditácia. Vyžaduje sústredenie a presnosť. S piesňou na perách, či potichu. Kus neobyčajného vláknitého papiera. S čistou energiou horskej bystriny. Neviem ako tvorí svoje diela Katarína Vavrová, každopádne spojenie japonský papier a jej námety má pre mňa ohromnú silu.
V tomto článku som čerpala informácie zo stránky Evy Pietzcker . Autorka sa na stránke podrobne venuje viacerým umeleckým printovým technikám – hĺbkotlač, woodblock (tlač pomocou drevených platní), kde využíva japonský papier. Popisy techník sú dopodrobna, s obrazkami. Odporúčam, veľmi inšpiratívne.
