Keď si chce malé dievča zafarbiť vlasy

Prečítajte si úsmevný ventil maminy o tom, ako deti vedia veľmi dobre odhadnúť, ktorý z rodičov je mäkší a ktorý tvrdší oriešok, ak ich chcú o niečom zásadnom presvedčiť. Áno, nedovysvetľovala som, ako vlasy napokon dopadli, či farebné, či nie.

Dnes je pre deti naozaj ťažká doba odolať čomukoľvek: Farebným vlasom, gélovým nechtom, potetovaným telám, mobilom, tabletom… Dnes, keď sa deti obzrú okolo seba, tak toto majú všade okolo seba – tety s farebnými vlasmi, potetovaných ľudí, ockov a mamky čumiacich do mobilov na ihrisku, v čakárni, v MHDčke, v rade v obchode, doma… Keď si pozriete dnešné rozprávky, tak hrdinky a hrdinovia sú často vyzývaví, filmy sa robia zámerne tak, aby pobavili aj dospeláka, čo ide s deťmi do kina.

Keď som bola malá, bolo to iné – na ulici bolo veľmi málo žien s farebnými vlasmi. O tom, že mobily nejestvovali ani nehovorím. Prirodzene sme mali úplne iné vzory okolo seba, ktoré sme chceli napodobňovať. Chcela som mať účes ako Mireille Mathiu :) Och!

Dnes by ste ťažko našli na ulici ženu, ktorá nemá zafarbené vlasy – no schválne, skúste sa poobzerať.  Preto je veľký problém udržať túžbu dieťaťa byť prirodzeným. Pretože deti odjakživa snívali a túžili napodobovať svoje vzory. A našli ich niekde vo svojom okolí alebo v príbehoch, v rozprávkach, v knihách…

Ruku na srdce – fungujú racionálne vysvetlenia ako stopka pre detskú túžbu? Napriek tomu, často deťom dávame naše dospelácke racionálne dvôvody, objasňujeme im naše tvrdé nie. No ja si myslím, že oni si tie racionálne dôvody neosvoja, nepríjmu ich za svoje. Naďalej sa rozhodujú citom, pocitom, nie rozumom. Túžba je cit, je motor, je motivácia. Niekedy vzniká aj v nedostatku, nemožnosti – vtedy sa zobudí fantázia, ten velikánsky vták. Nezakazujme deťom sny, aby sa ich raz nebáli plniť si ich.

Dievčatko sníva o krásnych šatách, farebných vlasoch – čo je na tom zlé? Nech sníva.

Dajme jej túžbe opakovane stopku, nazvyme jej túžbu neprimeranou, znehodnoťme ju prívalom dospeláckych slov. A ona neobjaví v sebe ženu dlho predlho, nebude vedieť, čo ženská rola znamená. Lebo ženská rola je v dnešnej dobe tak nejasná. Dievčatko bude súperiť s mužmi a preberať ich zodpovednosti na seba… O zmätenosti mužov v dnešnom svete vedia lepšie písať muži – tento článok stojí za to: https://dennikn.sk/1509759/kouc-kym-zeny-sa-posunuli-dopredu-muzi-zostali-v-stredoveku-a-su-absolutne-strateni/ Ak nemáte predplatené N-ko a článok sa vám nedá odomknúť, tak si nájdite autora na youtube, má tam dosť videí na danú tému.

Tvrdá cenzúra, tvrdé hranice, tvrdé zákazy vedú podľa mňa často k tomu, že dieťa zákaz poruší – vyskúša zakázané natajnáša – niekde s kamošmi, v škole – ak je to dieťa tvrdohlavé. Poddajné a poslušné dieťa bude veľkú časť svojho života žiť niečie iné túžby – túžby svojich rodičov. Nemusia byť nutne zlé. Zlé je na tom to, že také dieťa bude poddajné vo všetkom, podriadi sa každej autorite, akoby ani nemalo a nemohlo mať vlastný názor. Uvedomí si to niekedy v 40-tke, keď bude z toho večného poslúchania a vyhovovania druhým vyhoreté a začne sa konečne hľadať.

Rada si čítam o arte terapii, jej metódy opierajúce sa o Jungovu psychológiu, nabádajú človeka cez tvorbu nájsť zase svoje stratené vnútorné dieťa, nájsť jeho zranenia, pochopiť ich, odpustiť. Túžba je cit, je motor, je motivácia.

V obliekaní a starostlivosti o seba existuju rozne typy zien: Diva, Dama, Princezna, Carodejnica, Kamaratka, Pozorovatelka, Rebelka, Hviezda.  Toto rozdelenie urobila módna návrhárka Táňa Havlíčková: http://www.tanahavlickova.cz/stylovy-test-3/ a toto rozdelenie sa mi páči. Pomohlo mi pochopiť, že vkus je už v každom malom dievčatku. Nie je daný vkusom matky, starej mamy, ocka. Je dané jedinečnou povahou, s ktorou sa dieťa rodí. Niekto sa rád parádi, niekomu najviac vyhovujú tepláky. Niekto ma rád ligotavé veci, doplnky, každý si ho v dave všimne. A iný by zošalel, ak by si ho ľudia na ulici mali všimnúť, oblieka sa nenápadne, chce sa v dave stratiť.

Prijatie vkusu dieťaťa, ktorý je rapídne iný ako môj, mi pomohlo odstrániť každodenné ranné obliekacie boje už v škôlke. Chcela som dcéru navliecť do teplákov, no ona chcela sukničky a šaty. A keď jej starká kúpila ligotavý svetrík, nebolo šťastnejšieho dieťaťa. Ja by som ten svetrík v obchode okľukou obišla. Ešte stále sa mi však stáva, že ma prekvapí a niekedy aj nahnevá nepraktickosť a akou si moje dieťa vyberá veci, lebo ja som tá duša praktická. A ak viem, že veciam hrozí zašpinenie, poškodenie, mám tendenciu ovplyvňovať, vysvetľovať, zakazovať… učiť, že veci sú na príležitosti.

Na jednej strane prahneme po tom, aby boli cenené vnútorné hodnoty človeka. Na strane druhej – koľko ľudí vám úprimne povie, že si vás cení pre to aký ste vo svojom vnútri? Posúdiť pohľadom kto ako vyzerá, čo má oblečené, či má nejaké kilo navyše, či sa vmestí do módnej vlny, čo práve beží a uveriť v tento prvý dojem, to je strašne jednoduché. Tak isto ako byť outsiderom, keď už to máte v sebe pochopené a prijaté.